Peter Varga v rozhovore pre Forbes: Hodinky, dovolenka či luxusná kabelka: Obstoja tieto položky v daňovom priznaní?

Peter Varga poskytol rozhovor pre FORBES k viacerým praktickým daňovým témam. Môžu luxusné hodinky, kabelky alebo mikrovlnky byť považované za daňové výdavky? Za akých okolností? Prečítajte si alebo nižšie.

Aké perličky si ľudia dávali do nákladov (môžete viacero príkladov)

Na Slovensku nie sú zriedkavé situácie, kedy sa živnostníci či majitelia eseročiek snažia optimalizovať dane prostredníctvom predmetov osobnej potreby.  Neraz sa stáva, že si do nákladov spojených s podnikateľskou činnosťou dajú luxusné  hodinky, drahé kabelky, oblečenie, mikrovlnky či iné domáce spotrebiče, ošetrenie u zubára, lístky do kina či divadla, okuliare alebo napríklad aj dovolenku- ktorú sa snažia označiť ako služobná cesta. Treba si však uvedomiť, že pri obhajovaní týchto nákladov leží bremeno primárne na pleciach daňovníka a správca dane alebo súd nemusia tieto náklady uznať. Za určitých okolností to môže mať aj trestnoprávnu dohru.

Ktoré z vyššie spomínaných nákladov boli ešte v poriadku? A ktoré už nie? A prečo?

To je vždy individuálne. Každý podnikateľ môže mať nejaký dôvod, prečo potrebuje pre svoj výkon podnikania drahšie hodinky, oblečenie, kabelku a tak ďalej. Ten dôvod však musí byť dostatočne legitímny. Pri majetku majúci povahu osobnej spotreby je dôležitá jeho bezprostredná kauzalita s dosahovaním príjmov. Treba totiž pamätať na to, že daňovník znáša procesne primárne dôkazné bremeno.  Vzhľadom na nepredvídateľnosť rozhodovacích orgánov odporúčam minimálne pri väčších transakciách nechať to posúdiť odborníkmi pre danú oblasť. Pri zachovaní dobrej viery práve takýto posudok chráni pred trestnoprávnou zodpovednosťou. Ak sa však podnikateľ stráni preukazovaniu daňovému úradu, stále môže využiť uplatňovanie výdavkov 80% – 20% na majetok osobnej potreby,“

Na čo sa teda zameriava daňový úrad pri kontrole týchto položiek? 

Práve na spomínanú legitimitu a na to, či je obstaranie týchto predmetov nevyhnutné pre výkon povolania, resp. podnikateľskej činnosti. Napríklad interné predpisy Slovenskej advokátskej komory vyžadujú od advokátov dbanie na dôstojnú úpravu zovňajška. U žien to predstavuje nosenie sukňového alebo nohavicového kostýmu, blúzky, šiat a spoločenskej obuvi primeranej k ročnému obdobiu. A zasa muži advokáti musia nosiť pánsky oblek. A údajne piloti lietadiel musia mať zakúpený druhý pár okuliarov.

Za akých okolností sa tieto náklady uznávajú? 

Daňovník musí  pri predmetoch osobnej potreby – o to zvlášť, ak ide o drahé a luxusné veci-  – preukázať nutnosť takéhoto štandardu, aby si napríklad získal dôveru u určitých klientov, ak pracuje v odbore, kde sa očakáva určitý štandard a jeho absencia túto dôveru zníži. Zároveň musí uspokojivo vedieť vysvetliť, že takéto vybavenie nie je používané súkromne (napríklad ukladaním hodiniek po práci do trezoru a preukázaním, že daňovník má vlastné spoločenské hodinky pre nepodnikateľské účely a pod.) Ak budú splnené tieto podmienky, mali by byť náklady na obstaranie takýchto predmetov považované za daňový výdavok.

Kedy sú už tieto položky za čiarou? 

Ak by daňovník používal predmety luxusnej povahy, ktorých, štandardne, počet už vybočuje z rámcov, čo je rozumne predpokladať za racionálne za behu normálnych okolností.

Existuje konkrétny prípad, kedy DÚ alebo súd niečo neuznal? Aký bol dôvod?

Súdy riešili napríklad prípad obstarania okuliarov žeriavnikom, ktorý mal očnú vadu. Súd v tomto prípade takýto náklad nepovažoval za daňový výdavok, pretože žeriavnik by si musel beztak tie okuliare obstarať. 

Aký je rozdiel ak si takéto perličky dá do nákladov živnostník a jednoosobová sro?

Nie je rozdiel v tom, či ide o živnostníka alebo jednoosobovú eseročku –  vždy musí byť jasne preukázateľné, že predmety osobnej sú nevyhnutné pre výkon podnikateľskej činnosti. Pri eseročkách však treba upozorniť aj na iný problém – v slovenskom prostredí je bežnou praxou, že majitelia eseročky si pokladňu spoločnosti zamieňajú s peňaženkou štatutára.

Ako môže napríklad majiteľ hoci aj jednoosobovej eseročky nakladať s peniazmi na jeho podnikateľskom účte?

Či a ako je možné peniaze z podnikateľského účtu alebo kasy použiť, záleží na tom, či ide o živnostníka, eseročku alebo veľkú firmu. Voľnú ruku pri nakladaní s peniazmi z podnikateľského účtu majú SZČO. Nemusia sa zaoberať tým, kedy a akým spôsobom si vyberú peniaze z podnikania, aby ich mohli využívať aj na súkromné účely.  To však už neplatí v prípade, ak ide o  s.r.o.- hoci aj jednoosobové. Najmä menší podnikatelia zabúdajú na to, že s.r.o. je obchodná spoločnosť, ktorá je korporačne, účtovne aj daňovo striktne oddelená od jej majiteľa a aj prípadné sankcie za daňové či právne delikty môžu byť rôznorodé. Nejde teda iba o to, či si podnikateľ môže dať mikrovlnku do nákladov, lebo si v nej zohrievate obed počas home office. Ak chce majiteľ s.r.o. legálne použiť zisk na súkromné účely, musí si vyplatiť dividendy (existujú aj iné možnosti, ale dividendy sú základnou, právom predpokladanou alternatívou), ktoré podliehajú zrážkovej dani. Okrem vyplatení dividend sú aj iné možnosti vyplatenia sa z malej spoločnosti. Ich využiteľnosť je individuálna od prípadu k prípadu.

Čo hrozí, ak neuvedie, že to bola súkromná spotreba a pod.

V mimoprávnej terminológii ide o tunelovanie majetku spoločnosti, za ktoré sú zodpovední nielen štatutár, ale aj samotný príjemca/príjemcovia týchto benefitov.  A to môže mať trestnoprávne konzekvencie aj v súvislosti s inými, nedaňovými trestnými činmi (napríklad poškodzovanie veriteľa). Téma využívania firemného majetku na súkromné účely je tak veľmi komplexná a prípadné sankcie za daňové ako aj právne delikty môžu byť rôznorodé.

Robia aj veľké firmy chyby pri zdaňovaní napríklad nepeňažných príjmov? O aké veci konkrétne ide najčastejšie?

Pri väčších spoločnostiach je účtovná a ekonomická transparentnosť prítomnejšia. Aj keď miera diskutovanej agresivity daňovníka je štandardne nižšia, ani väčšie spoločnosti sa nevyhnú technickým chybám. Ide napríklad o situácie, kedy sa využíva firemný majetok s plným odpočtom DPH pre súkromné účely zamestnancov, rozdávanie podielov na firme zamestnancom bez zdanenia a „zodvodnenia“ týchto príjmov, rôzne nepeňažné benefity a podobne.